Úspešné i problematické kroky našej heraldiky a genealógie

Jozef NOVÁK

Vždy som rád prijal ponuku prehovoriť o heraldike a genealógii najmä preto, že vždy bolo možné predniesť niečo nového a pozitívneho. Ostáva naďalej nezvratným faktom, že spomedzi pomocných vied historických heraldika s genealógiou zaznamenala u nás najväčší rozmach. Nemám na mysli literárnu produkciu z týchto disciplín, hoci aj tá je najrozsiahlejšia, viac si cením úroveň bádania v týchto dvoch vedných odboroch. Už desaťročia heraldika i genealógia majú veľkú konjunktúru. Dosahujú ju isto iba preto, že oslovujú širokú odbornú, ale najmä lajckú verejnosť. K ich popularite prispieva aj skutočnosť, že heraldika a s ňou úzko súvisiaca genealógia nie je iba vedou, ale aj umením. Oku lahodiace obrázky pútajú pozornosť všetkých vekových kategórií.

Viac mi ide o vecnú stránku oboch disciplín. Heraldika na Slovensku má výnimočné postavenie aj v medzinárodných súvislostiach. Sme jedinou krajinou, ktorá neobnovuje najmladšiu, ale najstaršiu podobu svojich erbov. Najvýraznejšie sa táto jedinečnosť prejavuje v mestskej a obecnej heraldike. Vo všetkých okolitých štátoch žijú najmladšie podoby erbov najmä preto, že sú najdostupnejšie, a teda najľahšie sa obnovujú. Že sú poznačené silným úpadkom, to nikoho nebolí. Laickej verejnosti sa dokonca páčia, pretože sú obsahovo bohaté a výtvarne vyčačkané. Pri ich u verejňovaní i používaní sa zakonzervoval barokový výtvarný vkus, ktorý sa v heraldickej tvorbe uplatňoval ešte aj na prelome 19. a 20. storočia.

Obnova najstarších prameňov je predovšetkým logická. Stredoveké heraldické pamiatky sú nielen historicky, ale aj heraldicky najcennejšie. Úpadkové prvky sa pri tvorbe erbov objavujú už od 16. storočia a tie v nastávajúcom období sa iba znásobujú. Na obnovu pôvodných symbolov je aj ďalší a ešte vážnejší dôvod, ktorým je ich starobilosť. Gelnica má prekrásny erb už z 13. storočia. Dávno sa naň zabudlo, pretože jeho miesto zaujal nový z r. 1844, na ktorý bola vydaná dokonca erbová listina¹. Namiesto jednoduchého baníckeho motívu s dvojramenným krížom je v novom erbe fénix, rumoviská a vrch s vchodom do bane. Nejde mi o to, že nový znak o baníctve takmer vôbec nevypovedá, pretože vchod do vrchu nezasvätenému skôr pripomína vchod do tunela. Viac mi vadí, že symbolikou z r. 1844 sa Gelnica ochudobňuje o 700 rokov svojho heraldického prejavu. V pôvodnom erbe duch 13. storočia je vidieť a cítiť. Je neuveriteľný rozdiel medzi pôvodným erbom Prešova a poslednou podobou z r. 1548². Erb je dobrý vtedy, ak si ho dokáže zapamätať i nakresliť dieťa. Také sú pôvodné erby nielen mestské a obecné, ale i štátne a rodové.

Zásada obnovy pôvodných erbov sa na Slovensku dôsledne ujala. Jedinú výnimku tvorí erb Košíc, ktorých poslednú vývinovú fázu presadil riaditeľ mestského archívu pán Dr. Kirst³.

Ďalšou prednosťou našej heraldiky je, že erb sa chápe ako historický prameň s veľkou vypovedacou schopnosťou. Pre osvetľovanie mestotvorného procesu je mestské či obecné pečatidlo dokonca nenahraditeľným prameňom. Stárie pečatidla, datované pomocou heraldickej a paleografickej analýzy, nám vznik kancelárskej praxe u nejednej lokality posunulo dozadu aj o dvesto rokov. Historický znak prestal byť vítanou ilustráciou jubilejných monografií, v nejednom prípade je významným argumentom pri osvetľovaní a datovaní dosiahnutého vývinového stupňa v dejinách príslušného mesta či obce. Máme mnoho príkladov, že dosiahnutý stupeň mestečka či mesta je dokumentovaný iba v kruhopise pečatidla a naopak, že pečatidlo tento stupeň nepotvrdzuje.

Žiaľ, na historickú hodnotu a veľkú vypovedaciu schopnosť mestských a obecných znakov sa v posledných rokoch vôbec nemyslí. Veľký boom okolo tvorby obecných erbov vedie mnohých autorov erbov k tvorbe bezduchých nič nehovoriacich obrázkov. Nerozumia predlohe alebo majú celkom svojráznu predstavu o súčasnom erbe. Ich návrhy vedú dokonca k úplnému skresľovaniu pôvodných symbolov. Ako príklad môže poslúžiť nový erb Horných Obdobkoviec. Historickým symbolom obce je kalvária. V novom erbe je namiesto krucifixu iba jednoduchý latinský kríž a namiesto dvoch trúchliacich osôb - Panny Márie a Jána Krstiteľa - je po stranách kríža postavený lemeš a čerieslo. V sprievodnom texte k tomuto znaku sa osobitne vyzdvihuje, ako krásne tento erb "v úzkej spojitosti symbolizuje duchovné (kresťanské) a pracovné (poľnohospodárske) tradície obce"⁴. Autor erbu sa ani slovíčkom nezmieňuje o podobe historickej predlohy.

Som si vedomý, že historický znak niekedy musíme upraviť, aby sme z neho vytvorili hodnotný erb. Sám som to niekoľkokrát urobil. Náš zásah však musíme priznať, musíme veľmi presne opísať ako vyzerá predloha a z akých príčin a v akom rozsahu sme historickú predlohu modifikovali. Úpravou mestský či obecný znak vôbec nestráca na svojej vypovedacej schopnosti. Používateľ erbu však musí poznať pôvodný znak. V opačnom prípade nutne skreslí skutočnosť. Ak by som mal vytvoriť erb pre Košickú Novú Ves a mal by som k dispozícii iba jej pečatidlo či odtlačok z r. 1840, nutne by som ho musel upraviť. Pečatidlo zobrazuje totiž zakáľačku. V pečatnom poli medzi viničom a topoľmi vidno na pažiti na chrbte ležiace prasa. Na ňom sedí sedliak s nožom v ruke a pri hlave prasaťa je pripravená dokonca aj miska na krv⁵. Takýto žánrový obrázok nemôže byť erbom. Tento príklad je súčasne presvedčivým dôkazom na správnosť nášho rozhodnutia - vyhľadávať a obnovovať pôvodné znaky miest a obcí.

Príťažlivosť mestskej a obecnej heraldiky spôsobila, že veľmi rýchlo sa formoval pomerne široký autorský kolektív, ktorý uverejnil dokonca aj viacero monografií z tejto oblasti. To ma viedlo k započatiu výskumu v oblasti rodovej heraldiky, a to už v 70. rokoch. Veľmi rýchlo som si uvedomil, že nemôžem skúmať iba erby, že ich musím študovať v tesnej súvislosti s genealógiou. A tu sme opäť v jednej pozitívnej rovine. Je známe, že všetky staršie genealogické práce sa usilovali, aby ich výklad bol úplný, doplnený rodostromom komentovaným v každej jednotlivej položke. Podobnú metódu uplatňujú aj súčasní genealógovia-amatéri, ktorí sa pri svojej práci snažia zachytiť všetky dosiahnuteľné údaje o všetkých svojich zistených predkoch.

Je len samozrejmé, že takýto postup je samoúčelný a dnes vo vedeckej práci si ho ani nemôžme dovoliť. Genealógia je historická disciplína a jej výsledky musia byť prospešné predovšetkým histórii. Pre nikoho, ani pre samotného genealóga nemôže byť užitočné zistenie, že Peter mal štyroch synov a dve dcéry, o ktorých nevieme nič bližšieho. Objektívne málo zaujímavé sú aj zistenia, že istý člen rodu bol župným úradníkom, iný zasa vojenským hodnostárom. Generácie nobilitovaných jednotlivcov dokazovali svoj šľachtický pôvod najmä preto, aby tieto funkcie mohli zastávať. Treba upozorňovať na iné profesie a činnosti, napríklad na lekárov, právnikov, technikov, ekonómov, umelcov každého druhu, na také zamestnania a činnosti, na ktoré šľachtický pôvod nebol nevyhnutným predpokladom.

Úvahy zamerané na užitočnosť, účelnosť a využiteľnosť súčasného genealogického bádania ma priviedli k záveru, že dnes jedinú únosnú metódu spracovávania rodov predstavuje spôsob, ktorý som charakterizoval ako encyklopedický. Je potrebné objasniť vznik rodu a jeho vetiev; vymenovať oblasti v krajine, prípadne i v cudzine, kam sa jednotliví členovia rodu odsťahovali; integrálnou súčasťou výkladu je rodový erb, jeho varianty a prvky, ktoré často vyjadrujú postup príslušníkov rodu na spoločenskom rebríčku⁶. Táto schéma sa ukázala užitočná, najnovšie ju v plnom rozsahu uplatnil F. Federmayer vo svojej obsiahlej monografii o trenčianskej šľachte⁷.

Vždy som bol presvedčený, že takýto vývin nášho domáceho výskumu a jeho výsledky sú všeobecne známe a akceptované. Presvedčil som sa však, že tomu tak nie je. V najnovšej všeobecnej heraldickej publikácii Osem storočí slovenskej heraldiky je viacero tvrdení, ktoré nie sú v súlade s doterajšími snaženiami nášho heraldického bádania. Sú v nej aj viaceré nepresnosti, ktoré budú zavádzať najmä mladších bádateľov. Veľmi ma mrzí určité znevažovanie celého doterajšieho snaženia a výsledkov tohto úsilia⁸. Nebudem naprávať nepresné konštatovania o Heraldickej komisii a o iných aktivitách. Jednu vec si predsa len neviem odpustiť. Na s. 235 - na margu strany, pod obrázkom erbu Bátoviec - je takáto veta: "Zakladateľská osobnosť súčasnej slovenskej heraldiky heraldický výtvarník Ján Švec stál - spolu s Jozefom Novákom - so svojimi kresbami pri začiatkoch súčasnej renesancie najmä mestskej a obecnej, ale aj rodovej heraldiky."

V tejto istej knižke je však voči mne aj ďalší prehrešok. Autorstvo mám priznané iba u 7 erbov. Z mojich prác 12 ďalších erbov - nielen obrázkov, ale aj textov k nim - je pripísaných iba J. Švecovi ⁹, 9 erbov iba L. Čisárikovi¹⁰, 8 erbov si privlastnil autor¹¹ a 6 erbov je pripísaných D. Vrteľovej¹². Z mojich prác sú v knižke prevzaté 4 fotografie, pri ktorých je citácia: "Repro Brúder"¹³, pritom mená iných autorov pri reprodukciách nechýbajú.

Rovnaká metóda je uplatnená aj v I. zväzku Heraldického registra Slovenskej republiky¹⁴. Tu mi je priznané autorstvo 118 erbov. 26 erbov z mojich starších prác je označených ako "anonýmny autor", z nich u 12 erbov je označený iba autor kresby J. Švec¹⁵, 4 erby si privlastnil zostavovateľ publikácie¹⁶.

Možná že pre niekoho sa teraz prejavujem ako hrozne malicherný človek. Sám sa takým skutočne necítim. Naopak, pokladám sa za veľkorysého, veď učiteľ inakší ani nemôže byť. Moji poslucháči si určite dobre pamätajú, aký dôraz som vždy kládol na etiku vedeckej práce. Azda preto trochu rozčarovania.

Ak som sa vo svojom príspevku trochu podrobnejšie venoval heraldike a genealógii ako celku, musím sa aspoň krátko dotknúť ešte jednej celkom novej aktivity. Ide o všeobecne známe vydávanie erbových listín s občianskym erbom, ktoré vznikajú pod hlavičkou Heraldického registra. Predovšetkým sa mi žiada povedať, že vonkoncom nejde o občianske, ale o šľachtické erby v plnom zmysle slova, ktoré svojou stavbou, obsahom i výtvarným poňatím dôsledne kopírujú podobu šľachtických erbov 15. storočia. Listinne potvrdené znamenia majú štít so znamením, prilbu, klenot i prikrývadlá - všetky atribúty bojujúcej šľachty. Autori na svoju obranu zvyknú uvádzať, že občianske erby nie sú nič nového a že prejavom občianskeho znamenia je točenica na prilbe namiesto šľachtickej korunky. Nie je to pravda, šľachtické erby 15. storočia majú na prilbe častejšie točenicu ako korunku¹⁷.

Nie je tu miesto na podrobnejšiu argumentáciu, že autori súčasných slovenských erbových listín neudeľujú občianske, ale šľachtické erby. Celú túto aktivitu pokladám za veľmi chybný krok, ktorý našu heraldickú tvorbu určite nectí. Je to biznis, ktorý navyše provokuje tie najnepríjemnejšie ľudské vlastnosti, akými sú snobizmus a jemu podobné neduhy. Životnosť erbov v každej krajine skončila zánikom monarchie. Aj u nás po vzniku republiky nikoho ani len nenapadlo, aby vytvoril nový osobný či rodový erb. Po vzniku republiky až do súčasnosti vzniklo množstvo exlibrisov s osobnými znakmi od mnohých našich mimoriadne významných výtvarníkov. Ani jeden z týchto exlibrisov nie je heraldický. Vyše tridsať rokov konzultujem problémy heraldiky a genealógie. Počas celého tohto obdbia som sa nestretol ani s jediným človekom, ktorý by bol mal záujem o vytvorenie erbu, ak ho z minulosti právom nevlastnil. Nie je pravdou, že o používanie erbu je enormný záujem a že sa toho ujali odborníci iba preto, aby nevznikli gýčovité či iné neprijateľné znamenia. Vydávanie erbov vyprovokovali sami, a to vyhotovením erbov a erbových listín najprv svojim predstaveným: ministrovi vnútra, najvyšším ministerským úradníkom, nevynímajúc premiéra a prezidenta. Klenot v erbe Mečiara je prezidentská štandarda! Akým právom také vyznamenanie? Túto tvorbu nemožno nazvať ináč, ako servílnosť. Pritom vznikol článok na obranu nových občianskych erbov pod nadpisom Heraldika je demokratická¹⁸.

Nemá zmysel sa tejto téme viac venovať. Jedno je isté, že vydávanie erbových listín sa už zastaviť nedá. Je medzi nami príliš mnoho snobov, ktorí si to pochvaľujú a ich počet bude iba narastať. Je prekvapujúce, že vydavatelia nechcú ustúpiť od doterajšej praxe a pri tvorbe občianskych erbov nechcú na nich redukovať šľachtické prvky. Ja chápem, že by o ne naraz prestal byť taký veľký záujem. Dokonca ak by pristúpili k tvorbe skutočných občianskych znamení, o takéto by už nebol žiaden záujem.

Záverom by som rád veril, že heraldika a genealógia bude pokračovať v tom pozitívnom trende, aký nastúpila zhruba pred 50 rokmi. Tieto dve disciplíny sa doteraz dostali do takého povedomia našej spoločnosti, že nemôže neprekvitať. Veľký podieľ na prehĺbení záujmu najmä o genealógiu má Genealogicko-heraldická spoločnosť pri Matici slovenskej, ktorá v tomto roku nastúpila do druhého desaťročia svojej činnosti. Najvýznamnejší propagátor a koordinátor gemealogického i heraldického bádania je časopis spoločnosti Hlas. K profesionalizácii bádania prispievajú pravidelné súťaže o najlepšiu genealogickú prácu roka, ktoré sa uskutočňujú každé tri roky a ich úroveň neustále vzrastá. Rád by some veril, že spomenuté neduhy a chyby krásy sú iba krátkodobý prešľap, ktorý vznikol z nadšenia nad úspechmi heraldického bádania a heraldickej tvorby na Slovensku.

Poznámky